Hej, ta treba dakus (electronic)... Džumelec a Lolokar vytvorili spoločné EP.

Džumelec je projekt košického vizuálneho umelca, absolventa Akadémie výtvarných umení v Prahe Erika Sikoru - laureáta Ceny Oskára Čepana z roku 2019. Ten doposiaľ reprezentoval svoju charakteristickú „folk-popeínovú“ one man show, koncerty spojené s výstavami, pechakuchovskými prednáškami či performance. Lokálne ukotvený vo Vyšnom Klátove a okolí osobitou formou produkuje originálne autorské pesničky, s ktorými sa dvakrát predstavil aj na Festivale Pohoda.

Hudbu však vidí len ako jedno z médií na vyjadrenie myšlienky. Rovnako dôležitá je vizuálna rovina, ale aj texty, ktoré delí do viacerých kategórií. Dokumentaristické sa snažia nič nerobiť len pomenovať svet. Iné sa naopak snažia svetom hýbať, predovšetkým pieseň „Hej ta treba dakus“, ktorej ambíciou je šíriť univerzálnu odpoveď.
Viacvýznamové slovo Dakus dalo názov aj pripravovanému EP projektu Džumelec & Lolokar.
Korene prekvapujúcej spolupráce možno hľadať v mrazivom lockdownovom februári, kedy sa pri natáčaní relácie RTVS Klubtúra stretli Erik Sikora a Peter Šafránek. Zakladateľ fusionjazzových Cha Bud pod vplyvom vzhliadnutého vystúpenia oslovuje Džumelca k spolupráci na elektronickej podobe jeho piesní. So svojím znovuobnoveným projektom Lolokar prenáša v duchu svojej multižánrovej tvorby Džumelcové pesničky do prekvapivých hudobných kontextov a foriem. Prvou lastovičkou pripravovaného EP Dakus (electronic) sa v októbri stal Dážďovník. Po našlapanej „cureovskej“ pocte vytrvalému vtáčikovi prichádza teraz Lolokar s vysamplovaným introm Smrekovej Maľovanej abecedy, ktoré prechádza do hypnotického blues-hiphopového groove Dojižďaka.

Pesnička Dojižďak patrí do kategórie pracovne nazvanej ako Stotožňováky, teda hymny pre určitú skupinu ľudí, ktorá bola doposiaľ neospievaná. Každá partia či rodina má svojho dojižďaka/dojižďačku, čo môže niesť nielen úsmevné, ale aj elologické posolstvo. Vo videoklipe je "dojižďactvo" predstavené nielen formou dojedania zvyškov, ale rozkvitá do nových činností ako je dribling s pecňami chleba či nové kulinárske výzvy v podobe gumených medvedíkov v trojobale. Klip je natočený v domácom prostredí popri rodinnom varení krupicovej kaše či prechádzkach so psami, zároveň však v týchto situáciách hľadá novú hiphopovú "coolovosť". Tento dojem je umocnený spomalenými zábermi, ktoré sú však "bio", teda nevznikajú umelo v počítači, ale priamo na mieste spomaleným pohybom.

Že si východniari nerobia ťažkú hlavu z pravidla o rytmickom krátení, čo im dáva obrovskú slobodu a výhodu pri písaní textov, vieme už od čias alternatívnej legendy Ali ibn Rachid. Aj Džumelec zámerne používa východoslovenčinu, lebo má flow. Zbaví reč „kudrliniek“ a zostanú beaty. Rýmuje málo, namiesto toho používa fintu: ukladá slová vedľa seba tak, aby sa beatboxové spoluhlásky v nich ozývali v každom verši na rovnakom mieste a tvorili tak „utajenú“ rytmickú sieť. Lolokarova záľuba v zaprášených otcových vinyloch, elektronických beatoch, ale aj živých nástrojoch prináša originálny pohľad na Džumelcove naivné, minimalistické, detsky čisté pesničky. Ich spoločný projekt je autentický, neumelý. Je v ňom dobrota. Na nič sa nehrá. Iba sa hrá. Ta treba dakus...